•• Endokrinné disruptory ••
Endokrinné disruptory sú chemické látky, ktoré môžu narúšať endokrinný systém ľudského tela a vyvolať nepriaznivé účinky (vývojové, reprodukčné, nervové a imunitné).
Za endokrinné disruptory je považované široké spektrum látok, prírodných i vyrobených človekom, vrátane liečiv, dioxínov a dioxínom podobných látok, PCB (polychlórované bifenyly), DDT a ďalšie pesticídy, ftaláty a zmäkčovadlá ako napr. bisfenol A. Endokrinné disruptory môžeme nájsť v mnohých každodenných produktoch ako sú plastové fľaše, plechovky, kovové konzervy na jedlo, čistiace prostriedky, spomaľovače horenia, jedlo, hračky, kozmetika a pesticídy.
Posledné výskumy ukazujú, že endokrinné disruptory môžu predstavovať najväčšie nebezpečenstvo počas prenatálneho a ranne postnatálneho vývoja, keď sa vytvárajú orgány a nervové systémy. Osobitosťou ich dopadu je to, že zvyčajne nemajú negatívny dopad na priameho spotrebiteľa, ale až na druhú alebo tretiu generáciu.
Tieto látky môžu napodobňovať prirodzené hormóny, viazať sa na hormonálne receptory a tým spúšťať príslušné chemické mechanizmy v bunke, väzbou na receptory môžu inhibovať funkciu prirodzených hormónov alebo narúšať syntézu, skladovanie, sekréciu, transport, či rozklad prirodzených hormónov. Vo väčšine prípadov imitujú úlohu ženského pohlavného hormónu estrogénu a vážne narušujú rovnováhu endokrinného systému. Je preukázané, že sa rozhodujúcim spôsobom podieľajú na veľmi znepokojujúcom poklese plodnosti mužov a na výraznom náraste počtu prípadov rakoviny semenníkov a prostaty u mužov a prsníkov žien.
Termín endokrinné disruptory bol navrhnutý na prvom významnom vedeckom podujatí venovanom tejto problematike a to na kolukviu, ktoré sa uskutočnilo v júli 1991 vo Winsgpread v štáte Wisconsin (USA) a z ktorého vyšiel manifest nazvaný „Winsgreadská deklarácia“. Iniciátormi podujatia bola biologička Theo Colborn[1] a endokrinológovia Ana Soto, a Fréderic vom Saal.
Fenomén endokrinných disruptorov totálne narušuje základný princíp klasickej toxikológie (tzv. Paracelseho princíp) podľa, ktorého „všetko je jed a nič nie je jed“, pričom toxicita každej látky je daná jej množstvom. Inak povedané, toxicita vždy stúpa s množstvom a pod určitým prahom, iným pre každú látku, je táto posledná neškodná. Na tomto základe sa pre jednotlivé látky, ktoré vstupujú do potravinového reťazca, stanovuje množstvo, ktorého denná konzumácia je považovaná za neškodnú (tzv. denná akceptovateľná dávka). Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA) práve na tomto princípe vydáva stanoviská k produktom ako sú pesticídy alebo potravinové aditíva.
Pre endokrinné disruptory ale tento princíp neplatí, pretože pre aktivovanie ich negatívnych účinkov nie je rozhodujúce množstvo, ale najmä obdobie, kedy im je ľudský organizmus vystavený. Kritickým je jednoznačne obdobie, keď sa vyvíja hormonálny systém, to znamená celé obdobie tehotenstva a prvé roky života a rizikové je množstvo, ktoré je hlboko pod stanovenou „dennou akceptovateľnou dávkou“, aké sa bežne vyskytuje v životnom prostredí človeka. V niektorých prípadoch je výrazne rizikovejšie vystavenie malému množstvu (niekoľko tisíc krát menšom ako je DAD) ako vystavenie veľkému množstvu. A práve rizikovosť veľmi malých množstiev je hlavným predmetom sporu medzi priemyslom a regulačnými orgánmi na jednej strane a prakticky celou endokrinologickou komunitou na strane druhej. Treba povedať, že produkty chemickej syntézy, ktoré sú endokrinné disruptory, sú do takej miere prítomné v našom každodennom živote, že ich zákaz by mal pre chemický priemysel nedozerné ekonomické dôsledky.
Európska komisia sa témou endokrinných disruptorov zaoberá od roku 1996, odvtedy vydala 4 pracovné dokumenty (posledný v roku 2011), ale stále chýba relevantná legislatíva, hoci zdravotné riziká, ako i priemyselné produkty, ktoré sú ich zdrojom, sú už dávnejšie jednoznačne identifikované. To čo dnes chýba, je prijatie kompetentnými orgánmi širokej definície endokrinných disruptorov a uznanie, že tieto posledné môžu spôsobovať závažné zdravotné problémy i v množstve hlboko pod „úradne povoleným“. Pod tlakom množiacich sa faktov je EK nútená sa problémom znovu zaoberať, hoci zatiaľ nedošlo k zmene jej postoja podľa ktorého sa i endokrinné disruptory posudzujú podľa princípov klasickej toxikológie. EK (DG Sanco) sa pritom schováva za stanovisko EFSA.
Postoj EFSA a EK je terčom ostrej kritiky zo strany odborníkov, najmä endokrinológov. V poslednej dobe vzbudila najväčšiu pozornosť tzv. Berlaymontská deklarácia[2], nazvaná podľa budovy Európskej komisie, kde sa v júni 2012 konala konferencia venovaná téme endokrinné disruptory. Ide o bezprecedentnú iniciatívu asi stovky významných vedeckých pracovníkov (toxikológov, endokrinológov, vývojových biológov...) v rámci ktorej sú politickí predstavitelia zodpovední za „riadenie rizika“ priamo vyzvaní, aby testy požadované pre povoľovanie nových produktov boli prispôsobené aktuálnemu stavu vedeckého poznania. Tie dnešné sú „úplne neadekvátne“ a neschopné odhaliť nežiadúce účinky produktov, ktoré sú endokrinne disruptory. Deklarácia opätovne zdôrazňuje účinok veľmi malých množstiev a upresňuje, že „niektoré endokrinne disruptory majú toxikologické vlastnosti znemožňujúce stanovenie prahov pod ktorými môže byť vystavenie človeka predmetným produktom zadefinované ako bez rizika“. Podľa jedného z iniciátorov deklarácie, Andreasa Konterkampa, profesora na londýnskej univerzite Brunel, sú všetci signatári osoby, ktoré aktívne publikujú vedecké články na danú tému. Deklarácia predstavuje takto konsenzus vedcov, ktorí sú avantgardou vytvárania poznatkov v tejto oblasti.[3]
V súvislosti s endokrinnými disruptormi sa najväčší boj dnes vedie okolo obalového materiálu nazývaného Bisfenol A. Kanada zakázala jeho používanie na výrobu dojčenských fliaš v roku 2008 a EK v roku 2011. V roku 2012 sa Francúzsko rozhodlo, že po roku 2015 úplne zakáže jeho používanie úplne. EFSA sa ale nehodlá týmto inšpirovať a pod nátlakom priemyslu stále obhajuje neobhájiteľné.
[1] Theo Colborrn je autorkou bestselleru (1997) venovanému problematike endokrinných disruptorov „Our stolen future“ (Naša ukradnutá budúcnosť).
[2] The 2013 Berlaymont Declaration on Endocrine Disruptors
[3] Stéphane Foucart, « L'Europe trop laxiste face aux dangers de perturbateurs hormonaux », Le Monde, 25.05.2013